reklama

Láska v metre

V živote sú dôležité len tri veci: čo stojí za to žiť, čo stojí za to umrieť a čo je sväté. Na všetky existuje jedna, jediná odpoveď: LÁSKA.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)
Lovers (1928)
Lovers (1928) (zdroj: Renee Magritte)

Aké jednoduché a predsa nám tá jediná vec tak veľmi komplikuje život. Stále hľadáme a nachádzame. Tešíme sa, potrebujeme, dávame si zbohom. Milujeme sa a potom nenávidíme. A všetko pre tú jednu, jedinú. Najsladšiu masť na srdce, najbolestTnejšiu žiletku, ktorá vždy zanechá jazvy. Jedna a stále tá istá. No má toľko masiek, toľko rôznych tvárí a my nikdy nevieme, ktorá je tá pravá… A jej čistota… aká veľmi čistá môže byť láska? Čistá, ako láska dvoch túlavých psíkov na ulici, ako láska dvoch holúbkov na špinavom chodníku. Láska slepá, ale verná a večná. Premenlivá ako voda v rieke, ale tečúca niekam, nevedno kam. Láska v metre…

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Je to pár týždňov dozadu. Ani neviem. Mojím zlatým časom odzvonilo už pred niekoľkými mesiacmi, no tak dávno to nebolo…

Smutné pražské metro. Ľudia sa ženú za niečím, čo má naplniť ich životy. Čo je to? Čo má v ich životoch taký obrovský význam, že nevidia krásu okolo seba? Mračia sa, ponáhľajú. Myslia si, že ich cesty sú najsprávnejšie. To, čo robia, je správna vec. Nepochybne, áno. Ale je to len preto, že si nikdy neotvorili oči pred tým, čo všetko sa môže v pražskom metre skrývať.

Sedela som tam sama. Úplne sama. Moje metro bolo úplne prázdne. Bolo tam len tisíc bezduchých postáv, ktoré stáli okolo a pozerali priamo pred seba ako koníky, ktoré sú zapriahnuté do ojí. Moju ľavú ruku niekto držal. Pevne, ale tak chladne. Studené odtlačky prstov ma pálili ako uhlíky. Nebol to pocit, keď vás niečo popáli a nervy vyšlú signál mozgu a ten to vráti spať a vy poviete len „au“ a odtiahnete ruku. Moja páľava letela rovno do toho najbolestnejšieho miesta. V srdiečku mi pulzovala ako krv bez kyslíka a nie, a nie sa vrátiť späť, výjsť odtial a tichúčko vyletieť s nasledujúcim výdychom.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

A vtedy, bože, vtedy sa otvorili na metre dvere. Ako vždy, bezcitný dav postáv sa predieral dnu a von. No v tej kope kostí, ktorá sa dostala dnu, bolo niečo viac. Rómeo a Júlia. Tíško vstúpili dnu. Najskôr ona. Nahmatala tyč a pridržala sa jej. Myslela som, že je sama, no v tom za ňou prišiel on a svojou krivou ručičkou ju chytil za jej ruku a doviedol ju k sedadlu. Tam si spolu sadli. Júlia si oprela svoju bielu paličku o stehno. Rómeo sedel tíško vedľa. Stále som mala pocit, že on jej len náhodne pomohol a posadil sa k nej. No vtom s veľkou námahou natiahol svoju chorobou pokrivenú ruku a zobral jej dlaň do svojej. Otočil sa k nej. Bozkal ju na premastené vlasy. Ona trošku privrela oči. Nevidela. Nemohla ho vidieť. No oči… oči mala plné lásky. Pred nimi žil jej sladký princ, jej vysnívaný Rómeo. A ona sa mu oddávala úplne celá. Bolo jej jedno, že on má jednu rúčku úplne pokrivenú a ledva s ňou hýbe. Nevadilo jej, že chodil krivo a iní by ho nazvali mrzákom. Bol to jej princ. A on ju miloval. Zbožňoval ju svojim dychom. Bozkami hladil jej tvár, tak nežne, aby jej nimi náhodou neublížil. Ani jemu nevadilo, že v jej svete strácajú farby dúhy význam. Oni mali svoju dúhu. Dúhu, ktorá má toľko farieb, že my, bežní ľudia, ich sotva uvidíme za celý náš život.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Šepkal jej. Veľmi som chcela počuť jeho slová. Túžila som, aby ich pošepol aj mne. Aspoň kúsok ich lásky… Túžila som ju pocítiť, napiť sa z nej ako zo vzácnej čaše. Len trošku, trošku ich šťastia zachytiť aj na mojej sieti. Počuť tak, ako počujú oni, keď rastie na jar tráva. Keď sa prediera cez čerstvú voňavú zem. Cítiť pocit, ktorý má na jar slávik, keď ospevuje prvé teplé dotyky slniečka. Cítiť s nimi letnú páľavu tak, ako to robia oni. Nechať sa s nimi poškriabať zákerným letným slnkom a potom sa v noci, pri voňavom vánku navzájom hojiť. Cítiť vôňu jesenného lístia a počuť jeho šuchot ako spev kostolných zborov. A v zime tíško sedieť v teplúčku, jeden druhému v náručí, v najvačšom bezpečí pred búrkou, a letať spevom snehových vločiek. Tíško s nimi dopadať na zamrznutú zem a spať. Spať spánkom šťastných a spánkom lásky. Snívať s nimi ich večný, čistý sen…

SkryťVypnúť reklamu
reklama

No márne. Sedela som tam. Sedela som presne oproti nim a pozerala na nich. Potichu. Aj keby som musela, nikto by v tej chvíli zo mňa nedostal ani slovíčko. Nasávala som ich šťastie, ich lásku. A civela… Vo chvíli, keď som už úplne strácala pôdu pod nohami, som pocítila, ako sa niečo horúce rozbehlo dole mojou tvárou. Plakala som. Nikto si to nevšimol. Nikto, z bezduchých postáv v mojom okolí, si to nevšimol. Moje horúce slzy za čistou láskou, slzy sklamania a nádeje. Slzy hladania a nenájdeného.

A tak to všetko ide ďalej. Kráčame vpred. Včera sa budeme ponáhľať za tým, za čím sme sa ponáhľali zajtra a dúfame, že nám šťastie padne do rúk. A aj keď sa tak stane, stále si myslíme, že ho nemáme. Večná choroba ľudstva… Preto nikdy, ah, nikdy nebudeme schopní tak čistej lásky, ako bola láska v metre.

Monika Vlhová

Monika Vlhová

Bloger 
  • Počet článkov:  4
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Môj život je naplnený láskou a mojou filozofiou je, správať sa k ľuďom tak, ako chcem, aby sa oni správali ku mne. Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu